Zoznam vecí, ktoré si musím pozrieť:
Niekto to rád horúce
Hannibal
Dexter
The 100
The Ash vs Evil
Suicide Squad
Man in the High Castle



Torta alebo mám určité výhody

8. června 2015 v 18:21 | Hentai no kame |  Sedemkrát iná
Haha, som späť, moje našuchorené obláčiky! (Fakt som si nič nedala.) No, už vám nebudem spoilerovať, pusťte sa do toho. Venujem Farah za zmysluplné komentáre.



Nastúpili sme do čiernej limuzíny. So Seijuurom sme sedeli oproti otcovi. Obaja ma prepaľovali uprenými pohľadmi. Čakali, kým nevybuchnem. Chcú mať nado mnou prevahu. Nedám na sebe nič znať a zachovám poker face vychovaného človeka.
,,Aký bol let?" ozve sa otec z ničoho nič. Trochu sa strhnem.
,,Nebol zlý," odpoviem. Už sa teším na posteľ. Ale zrejme majú pre mňa prichystaný bohatý program.
,,A ako sa má tvoja matka?" vyzvedá ďalej. Hm, citové puto? Veď mal manželku, dočerta!
,,Myslím, že sa má dobre. Pracuje... like a assistant in present shop." Musela som prejsť do angličtiny, moja japončina tomuto nestačila.
,,Oh. Does she like it?" pokračuje. Pýta sa ma na domov a štúdium. Keď sa dostaneme k mojim koníčkom, zneistiem. Zbadá to a naznačí mi, že už o niečom počul.
Prečo, mami, prečo?! Mohla si to zachovať v tajnosti, mala by som do smrti pokoj. Ale nie, ona musí všetko riešiť!
Poviem mu o karate, hudbe a čítaní. Vzápätí do toho skočí môj ,,nový brat"
,,Je pravda, že píšeš poviedky?" zamrazí ma. Nemôžem mu klamať, už by mi neverili.
,,Áno, píšem," odpoviem mu v japončine. Vnútornosti mám zase ako z kameňa. Nie, teraz si nemôžem dovoliť byť strachopud. Ako sa prejavím, tak ma budú po zvyšok života brať. ,, Píšem všeličo, komédiu, triler, romantiku, zvládnem aj horor. Napíšem, o čo si ľudia požiadajú alebo ja vymyslím."
Ich črty ostanú kamenné. Auto stíchne, začnem sa pozerať von oknom. Nechajú ma tak.
Dojte mi, že Tokyo je vlastne obrovské mesto. Oveľa väčšie, než tie naše slovenské alebo české. Ľudia prevažne ázijských rás, krikľavé pútače a kanji, to všetko je v sekunde cudzie a nepriateľské. Začne sa mi cnieť po domove, po tých naivných ľuďoch, ktorí si myslia, že môžu prežiť celý život na jednom mieste, cnie sa mi za mojím jazykom a maličkou Bratislavou. To všetko ale v sebe udusím. Ešte musím prejsť všetkými skúškami, ktoré si pre mňa prichystali. Scenéria za oknom sa zmení. Tentoraz sa za oknami myhá lesík, počujem, že ideme po ceste vysypanej štrkom.
Znervózniem. Otcov pohľad sa zmení, je... tajnostkársky? Všimnem si, že aj Seijuuro sa tvári divne. Otec niečo naťuká do mobilu. Znervózniem ešte viac, nepáčilo sa mi to.
Nečakane zastavíme. Vystúpime z auta, šofér mi vyberie kufor. Chcem si ho odniesť, nedovolí mi to. Rezignujem, pretože vidím pred sebou ten najnádhernejší dom na zemeguli.
Je v európskejšom štýle, ako som predpokladala, má určite takých stopäťdesiat rokov, okolo má trávniky a upravené stromy. Je to jeden z tých príšerných starobylých domov. A ja mám bývať v niečom takom?
Ešte väčší údiv mám vnútri. Predsieň -obrovská- je zariadená v miešanom štýle, na jednej strane zazriem zopár olejmalieb a portrét prísne tváriaceho sa červenovlasého muža. Na druhej strane jednu impresionistickú maľbu, niekoľko japonským krajinomalieb, dve rytiny a jeden moderný obraz.
Zo schodiska zbehne žena v úbore slúžky. Je o niečo vyššia odo mňa, silnejšia a má láskavé oči. Ukloní sa nám.
,,Vitajte doma, pane," prehovorí jemne.
,,Ďakujem, Yukiko. Toto je moja dcéra, o ktorej som hovoril. Zaveď ju do jej izby.." Pri tom sa usmieva popod nos. Čo má za lubom?
,,Tadiaľto, slečna," vyzve ma Yukiko, medzitým mi zoberie kufor. Vedie ma po schodoch a doľava, míňame veľa dverí, občas stolík s kvetinami. Chodba sa mierne stáča, mohla to byť nová prístavba, ktorú nie je vydieť?
Slúžka otvorí jedny dvere napravo. Vojdem dnu a tam ma čaká...
Miestnosť prekonala všetky moje očakávania. Je priestranná, tiež zariadená v miešanom štýle. Vidím tradičnú japonskú posteľ, nízky stolík s počítačom, vstavanú skriňu s obrovským zrkadlom. Knižnica neďaleko postele je tiež veľká, no zíva prázdnotou. Pri stolíku si všimnem repárky. Celá izba je vymaľovaná bledučko modrou. Na zemi sú obyčajné parkety a tri malé huňaté koberčeky. Vyzerajú ako obláčiky. Pozriem na stranu, stojí tam komoda a na nej je položená malá torta s japonským číslom pätnásť.
Počkať! TORTA?! Veď ja mám dnes narodeniny! Bože, úplne som zabudla. Otočím na.
,,Yukiko, kedy má Seijuuro narodeniny?" Je to čudná otázka, ale chcem byť pripravená.
Slúžka sa zarazí, ale odpovie: ,, Zajtra má pätnásť rokov. Prečo sa pýtate?"

Mávnem rukou. ,,Len tak." A v duchu tancujem oslavný tanec. Aspoň v niečom mám nad ním prevahu. Pri nás zaváži každý deň. Už len vymyslieť darček....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Farah Farah | Web | 14. června 2015 v 15:45 | Reagovat

Komentujem síce neskoro, ale predsa :) Kapitola bola už štandardne super, takže len tak ďalej v tom pokračuj :) Zaujímavé, že Akashi má narodeniny iba o deň neskôr, som zvedavá, ako bude vyzerať oslava. A taký dotaz, bude chodiť do Rakuzanu  s ním do školy? :) Alebo do nejakej inej, s niekym iným z KnB? :) Som moc vzedavá, že čo bude ďalej ;)

2 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 14. června 2015 v 16:28 | Reagovat

[1]: keď si zoberieš, ešte ju čaká jeden rok ma nižšej strednej :-) ale to ubehne rýchlo

a fakt mám narodky o deň skôr ako Akashi

3 Aki Aki | E-mail | Web | 24. června 2015 v 12:06 | Reagovat

Opäť úžasne napísané. Mám taký pocit, že Seiju nám ukáže svoju temnú stránku už čoskoro. A tiež čo od svojej sestry dostane na narodeniny a naopak.

4 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 29. června 2015 v 17:02 | Reagovat

[3]: hihi, plánujem to naťahovať :-D ale neboj sa, bude to tak, ako predpokladáš (ups, spoiler) :-D :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 
Seems like I need your coment.